Sv. František
Sv. František
„Bol som rád, keď som videl anjela, ale omnoho radšej som videl našu Pani. Ale najradšej som videl nášho Pána vo svetle, ktoré vychádzalo z našej Pani, ktoré prenikalo naše srdcia.“
František sa narodil 11. júna 1908 v Aljustreli v Portugalsku. 20. júna bol pokrstený vo svojom farskom kostole vo Fatime. Pokojný od prírody, miloval hry a strávil hodiny hraním na flautu. Bol rodeným milovníkom prírody. Francisco bol bratom Hyacinty a Luciiným bratrancom.
Počas zjavení Anjela pokoja a Panny Márie videl všetko, ale nič nepočul. Lucia a Hyacinta mu povedali, čo povedali Anjel a Panna Mária. Bol šťastný a radoval sa z prísľubu, že príde do neba. Skrížil si ruky na hrudi a zvolal:
„Ach Panna Mária! Budem sa modliť toľko ružencov, koľko budeš chcieť!“
Keď sa ho Lucia pýtala: „František, prečo mňa a Hyacintu nezavoláš, aby sme sa s tebou pomodlili? František odpovedal: „Nespomínaš si, že Panna Mária hovorila, aby sme sa často modlili ruženec? Najradšej sa modlím osamote, aby som mohol premýšľať a potešiť nášho Pána, ktorý je taký smutný!“ „Ako mi je ľúto, že On je taký smutný! Keby som Ho len mohol utešiť!“.
Keď chodil do školy, idúc okolo kostola, zvykol hovoriť Lucii: „Počuj, ty choď do školy a ja zostanem tu v kostole pri skrytom Ježišovi. Keď sa budeš vracať, tak ma zavolaj.“
František nechcel byť dávaný na vysoké miesta, ktoré mu nepatrili, pretože pokorne prijal svoju nízku pozíciu a nepreukázal žiadnu túžbu po veciach, ktoré mu nepatrili. Od prirodzenosti bol poslušný a mierumilovný.
Lucia rozprávala, že stretnutie s anjelom pomohlo Františkovi lepšie pochopiť „Kto je Boh, ako nás miluje a túži byť milovaný.“ Na základe toho sa pýtal množstvo otázok o Bohu, o Jeho Láske a o Panne Márii.
A v skutočnosti hneď pri prvom zjavení Panny Márie, vzrástol František v poznaní Boha.
Ponorený do pocitu očarenia a údivu, vykríkol: “Horeli sme v tom svetle, ktorým bol Boh, ale neboli sme pri tom spálení! Kto je Boh? Nikdy nebudeme schopní vypovedať to slovami. Áno, je to niečo, čo skutočne nikdy nebudeme môcť vyjadriť!“
Tento Boh, ktorý bol centrom jeho života, sa mu zdal “ smutný pre ľudské hriechy“ a to sa ho hlboko dotklo: „Ako mi je ľúto, že On je taký smutný! Keby som Ho len mohol utešiť!“
Vzal si to za svoje poslanie utešovať Boha. Uskutočňoval svoje poslanie kdekoľvek bol, aj uprostred prírody, ale nadovšetko miloval spoločnosť „skrytého Ježiša“ v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.
Hoci bol iba dieťa, pochopil, čo bolo centrom a tým najdôležitejším vo viere. Vyjadril to vlastným spôsobom: „Bol som rád, keď som videl anjela, ale omnoho radšej som videl našu Pani. Ale najradšej som videl nášho Pána vo svetle z našej Pani, ktoré prenikalo naše srdcia.“
František v roku 1918 ochorel na španielku chrípku. Počas choroby bol František stále veselý a spokojný. Lucia sa ho niekedy pýtala: „ František, veľmi trpíš?“
František odpovedal: „Dosť, ale to nič. Trpím, aby som oslávil Ježiša Krista , ktorý sa z lásky obetoval za nás a čoskoro ma vezme k sebe do neba.“
Odišiel do náručia nebeského Otca s pokojom na tvári.
Keď vidíme v živote Františka odraz rovnakého svetla, aké ho uchvátilo, ďakujeme za dar jeho života – „ svieca, ktorú Boh zapálil, aby osvetľovala ľudstvo v temnote a v nepokojných časoch.“
(Ján Pavol II, pri blahorečení Františka a Hyacinty, 13.5.2000)