„Bol som rád, keď som videl anjela, ale omnoho radšej som videl našu Pani. Ale najradšej som videl nášho Pána vo svetle, ktoré vychádzalo z našej Pani, ktoré prenikalo naše srdcia.“

František sa narodil 11. júna 1908 v Aljustreli v Portugalsku. 20. júna bol pokrstený vo svojom farskom kostole vo Fatime. Pokojný od prírody, miloval hry a strávil hodiny hraním na flautu. Bol rodeným milovníkom prírody. Francisco bol bratom Hyacinty a Luciiným bratrancom.

 

Počas zjavení Anjela pokoja a Panny Márie videl všetko, ale nič nepočul. Lucia a Hyacinta mu povedali, čo povedali Anjel a Panna Mária. Bol šťastný a radoval sa z prísľubu, že príde do neba. Skrížil si ruky na hrudi a zvolal:

„Ach Panna Mária! Budem sa modliť toľko ružencov, koľko budeš chcieť!“

Keď sa ho Lucia pýtala: „František, prečo mňa a Hyacintu nezavoláš, aby sme sa s tebou pomodlili? František odpovedal: „Nespomínaš si, že Panna Mária hovorila, aby sme sa často modlili ruženec? Najradšej sa modlím osamote, aby som mohol premýšľať a potešiť nášho Pána, ktorý je taký smutný!“ „Ako mi je ľúto, že On je taký smutný! Keby som Ho len mohol utešiť!“.

Keď chodil do školy, idúc okolo kostola, zvykol hovoriť Lucii: „Počuj, ty choď do školy a ja zostanem tu v kostole pri skrytom Ježišovi. Keď sa budeš vracať, tak ma zavolaj.“

František nechcel byť dávaný na vysoké miesta, ktoré mu nepatrili, pretože pokorne prijal svoju nízku pozíciu a nepreukázal žiadnu túžbu po veciach, ktoré mu nepatrili. Od prirodzenosti bol poslušný a mierumilovný.

Lucia rozprávala, že stretnutie s anjelom pomohlo Františkovi lepšie pochopiť „Kto je Boh, ako nás miluje a túži byť milovaný.“ Na základe toho sa pýtal množstvo otázok o Bohu, o Jeho Láske a o Panne Márii.

A v skutočnosti hneď pri prvom zjavení Panny Márie, vzrástol František v poznaní Boha.

Ponorený do pocitu očarenia a údivu, vykríkol: “Horeli sme v tom svetle, ktorým bol Boh, ale neboli sme pri tom spálení! Kto je Boh? Nikdy nebudeme schopní vypovedať to slovami. Áno, je to niečo, čo skutočne nikdy nebudeme môcť vyjadriť!“

Tento Boh, ktorý bol centrom jeho života, sa mu zdal “ smutný pre ľudské hriechy“ a to sa ho hlboko dotklo: „Ako mi je ľúto, že On je taký smutný! Keby som Ho len mohol utešiť!“

Vzal si to za svoje poslanie utešovať Boha. Uskutočňoval svoje poslanie kdekoľvek bol, aj uprostred prírody, ale nadovšetko miloval spoločnosť „skrytého Ježiša“ v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

Hoci bol iba dieťa, pochopil, čo bolo centrom a tým najdôležitejším vo viere. Vyjadril to vlastným spôsobom: „Bol som rád, keď som videl anjela, ale omnoho radšej som videl našu Pani. Ale najradšej som videl nášho Pána vo svetle z našej Pani, ktoré prenikalo naše srdcia.“

František v roku 1918 ochorel na španielku chrípku. Počas choroby bol František stále veselý a spokojný. Lucia sa ho niekedy pýtala: „ František, veľmi trpíš?“

František odpovedal: „Dosť, ale to nič. Trpím, aby som oslávil Ježiša Krista , ktorý sa z lásky obetoval za nás a čoskoro ma vezme k sebe do neba.“

Odišiel do náručia nebeského Otca s pokojom na tvári.

Keď vidíme v živote Františka odraz rovnakého svetla, aké ho uchvátilo, ďakujeme za dar jeho života – „ svieca, ktorú Boh zapálil, aby osvetľovala ľudstvo v temnote a v nepokojných časoch.“

(Ján Pavol II, pri blahorečení Františka a Hyacinty, 13.5.2000)

„Chcela by som, aby môj život bol cestičkou, ktorá svieti na cestu každého človeka, ukazujúc im vieru, nádej a lásku.“

Lucia sa narodila ako šieste, najmladšie dieťa svojich rodičov,  22. marca 1907.

 

Celá rodina ju od malička zahŕňala láskaním a nežnosťami. Svet sa začal na ňu usmievať, žila v milovanom prostredí svojich rodičov a súrodencov. Keď mala šesť rokov prijala prvý krát Sviatostného Ježiša.  Zaplavila ju taká radosť, že sotva mohla prehovoriť.

V roku 1916 začala Lucia pásť ovečky so sesternicou Hyacintou a bratrancom Františkom.  Deti radi vyhľadávali spoločnosť Lucie, trávili spolu čas hrami a pasením ovečiek.

Po prvom zjavení anjela, Lucia upozornila Hyacintu a Františka, aby o tom nikomu nehovorili.

Počas zjavení Panny Márie, Lucia Pannu Máriu videla, počula a rozprávala s ňou.

Po prvom zjavení Panny Márie sa situácia v Luciinej rodine úplne zmenila. Hyacinta, keď prišla domov, neudržala tajomstvo a všetko povedala svojim rodičom. Rodičia Hyacinty a Františka uverili svojim deťom, avšak úplne iná situácia bola v Luciinej rodine. Luciina mama sa o tom dozvedela od rodičov Hyacinty a Františka, a nahnevala sa na svoju dcéru

Lucii sa od tej chvíle zmenila láskyplná atmosféra v rodine na úplný opak. Mama, ani sestry nechceli veriť Lucii , že sa jej zjavuje Panna Mária  a pokladali ju za klamárku. Správali sa k nej neustále pohŕdavo a to sa jej dotýkalo a bolelo ako urážky. Za každú cenu ju chceli  prinútiť, aby sa priznala ku klamstvu.

Lucia spomína:

„ Moje sestry sa pridali k mamičke, a tak ma obklopila atmosféra pohŕdania a opovrhovania. Spomínala som na minulé časy a pýtala som sa:  „Kde je tá nežnosť, ktorú mi ešte nedávno moja rodina prejavovala? Mojím jediným uľahčením boli slzy, ktoré som prelievala pred Bohom, keď som mu ponúkala svoju obetu.

Keď ma Hyacinta videla plakať, tešila ma a povedala: „Neplač! To sú určite tie obety, o ktorých povedal anjel, že ich na nás Boh zošle; trpíš, aby si robila pokánie a za obrátenie hriešnikov.”

Panna Mária  povedala Lucii, že Hyacintku a Františka si zoberie veľmi skoro, ale ona na určitý čas ostane na tomto svete. Pán Ježiš si ňou chce poslúžiť, aby ľudia Pannu Máriu viac spoznali a milovali.

Počas druhého zjavenia sa Lucia opýtala Panne Márii:

„Chcela by som vás poprosiť, aby ste nás vzali do neba.“

Panna Mária odpovedala: „Áno. Hyacintu a Františka vezmem skoro. Ale ty tu zostaneš trocha dlhšie. Ježiš si želá použiť si ťa ako nástroj, aby ma poznali a milovali. Chce zaviesť vo svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu Tomu, kto ju prijme sľubujem spásu , tieto duše budú Bohom milované ako kvety, ktorými sa zdobí Boží trón.“

„Zostanem tu sama?“ opýtala sa Lucia so smútkom.

„Nie moja dcéra. Veľmi trpíš? Nestrácaj odvahu! Ja ťa nikdy neopustím. Moje Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočiskom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.“

Lucia spomína: V roku 1918 sa začal zhoršovať zdravotný stav Hyacinty a Františka. V roku 1920 som ostala sama. Bolesť sa nedá opísať. V takej krátkej dobe Pán Boh povolal do neba môjho milovaného otca, potom Františka a potom  Hyacintu, ktorú už na tomto svete neuvidím. Hneď ako to bolo možné, išla som na Cabeço, skryla som sa v jaskyni, aby som tam sama pred Bohom uľavila svojej bolesti a vyplakala som sa. Keď som zostupovala po svahu, všetko mi pripomínalo mojich milovaných kamarátov: skaly, na ktorých sme často sedávali, kvietky, ktoré som už netrhala, lebo som ich už nemala  komu priniesť; Valinhos, kde sme spoločne prežívali nebeské radosti!

Panna Mária sa Lucii zjavuje viac krát v kláštore, do ktorého Lucia vstúpila, v kláštornej kaplnke. Jedno dôležité zjavenie mala Lucia 10. decembra 1925. Panna Mária sa jej tam nezjavuje sama, zjavuje sa jej s malým dieťaťom Ježiškom, ktorý prichádza po boku Panny Márie. Panna Mária jej ukazuje svoje Srdce, ktoré je ovinuté tŕním a jeden tŕň bodá do toho srdca.

A vtedy dieťa Ježiš povedalo Lucii:

„Maj súcit so Srdcom tvojej najsvätejšej Matky, pokrytom tŕním, ktorým ho nevďační muži i ženy prebodávajú v každej chvíli a nie je tu nikto, kto by to odčiňoval, a tak ich odstránil.“

Panna Mária Lucii hovorí: „Pozri, dcéra moja, na moje Srdce obkolesené tŕním, ktorým ho nevďační ľudia prebodávajú v každej chvíli svojím rúhaním a nevďačnosťou. Aspoň ty ma skús potešiť a ja sľubujem, že budem v hodine smrti so všetkými milosťami potrebnými na spásu pri tých, ktorí sa na prvú sobotu nasledujúcich 5 mesiacov vyspovedajú, príjmu Eucharistiu, pomodlia sa 5 desiatkov ruženca a aspoň 15 minút mi budú robiť spoločnosť rozjímajúc o ružencových tajomstvách s cieľom  aby ma potešili a s úmyslom na odčinenie hriechov voči mne.“

V roku 1929 mala opäť Lucia zjavenie v kaplnke. Zjavila sa jej Panna Mária a povedala:

“Prišla chvíľa, kedy si Pán Ježiš želá, aby sv. Otec so všetkými biskupmi zasvätil Rusko môjmu Srdcu a týmto prostriedkom ho Pán Ježiš zachráni. Je toľko duší, ktoré Božia spravodlivosť odsudzuje za urážky spáchané voči mne, preto prichádzam prosiť o zadosťučinenie. Obetuj sa s týmto úmyslom a modli sa.” Lucia toto posolstvo odovzdáva cez svojho biskupa, cez svojho kňaza a neskôr aj sama píše sv. Otcovi, že si toto nebo želá.

Život sestry Lucie nebol jednoduchý, ale vždy to bol život, ktorý dával zmysel skrze úplnú odovzdanosť do Božej vôle: V teba dúfam, môj Bože, dúfam v milosť nasledovať verne to, čo Ty chceš odo mňa, dávam Ti všetko, Ty mi dávaš všetko!

Jej poslaním vo svete bolo, aby našu Pani poznali a milovali. Chcela by som, aby môj život bol cestičkou, ktorá svieti na cestu každého človeka, ukazujúc im vieru, nádej a lásku.

Sestra Lucia mala tiež svoju modlitbu, ktorú ju naučil anjel. Táto modlitba oživovala jej život až do takej miery, že celý jej život sa stal modlitbou. Modlitba k Najsvätejšej Trojici „bola pre mňa veľkým spojením v mojom zjednotení sa s Bohom, spojením, ktoré ma uchvacovalo, ktoré sa vrylo do môjho srdca: Svätá Trojica, jediný pravý Boh, v ktorého verím, v Teba dúfam, klaniam sa Ti a milujem Ťa, prijmi moju lásku a moju pokornú adoráciu.“

Pre sestru Luciu bolo Nepoškvrnené Srdce Márie jej útočiskom a pozvala nás ísť k Márii, aby sme získali múdrosť tohto materinského srdca, najdôvernejší príbytok na zemi, kde môžeme prežívať ešte hlbšie zjednotenie s Bohom.

Sestra Lucia skĺbila Božie dielo a ľudskú spoluprácu v jeden celok: ,,Byť svätým neznamená odpočívať, znamená to vedieť sa zriekať a odovzdávať sa Bohu, ustavične Mu hovoriť Áno! s láskou, radosťou a veľkorysosťou na všetko, čo Pán žiada. Toto je Božie svetlo, ktoré prebýva vo mne, živé svetlo, ktoré ma pozýva žiť toto svetlo pre svetlo! Byť nádobou Božieho Svetla, Svetla, ktorým je Boh, ktorý prebýva vo mne a pohlcuje ma. Som maličkou iskrou Nesmierneho Svetla, ktorým je Boh! Milujem Ťa, Pane, pretože Ty sám si Láska!“

Sestra Lucia nám hovorí, že ,,svätosť je výsledok Božieho konania v nás, a skrze Neho a pre Neho sme svätými… Je to láska, ktorá nás očisťuje, posväcuje, ktorá nás zjednocuje i zachraňuje.“

Vo svojej knihe Výzvy Fatimského posolstva nás učí, aby sme posväcovali všetko, čo vychádza z našich rúk: ,,Máme teda posväcovať našu prácu, náš odpočinok, naše jedlo i rekreácie úprimne, tak, akoby boli ustavičnou modlitbou. Vieme, že Boh je prítomný, myslime na Neho v jednoduchosti, vyjadrením nejakého slova – či už prejavom lásky: Milujem Ťa, Pane!, vďačnosti: Ďakujem Ti, Pane za každé dobrodenie! alebo vyjadrením prosby: Pane, pomôž mi byť Ti vernou… Takýto skutok a dôverné, blízke priateľstvo s Bohom, premieňa našu prácu a naše každodenné povinnosti na pravý život v ustavičnej modlitbe.“

Naša Pani nežiadala nič viac než spravodlivosť, aby mohol nastať mier, obrátenie ľudí k Bohu, a takisto naznačila veľmi jednoduché prostriedky, skrze ktoré sa to malo dosiahnuť: každodenná modlitba ruženca, zasvätenie sa Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu, ponúknutie obiet za obrátenie hriešnikov. Nič viac!

 „Rusko sa obráti tak skoro ako dostatočné množstvo ľudí naplní požiadavky našej Pani.“

   „Ježiš si želá… zaviesť vo svete úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu,“ povedala im Mária po ukázaní obrazu pekla 13.júla 1917. Lucia vo svojej knihe Výzvy Fatimského posolstva vysvetľuje… Zaviesť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Márie znamená priviesť ľudí k úplnému zasväteniu skrze obrátenie, sebaobetovanie, odovzdanosť, osobnú úctu a lásku. V tomto duchu zasvätenia a obrátenia si Boh želá zaviesť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Márie.“

Sestra Lucia žijúc fatimské posolstvo denne odpovedala na tisíce listov, ktoré prichádzali z celého sveta. Jednoduchý kláštorný život popretkávala svojou jednoduchosťou a prirodzenou radosťou.

Sestra Lucia zomrela v roku 2005 v karmelitánskom kláštore v Coimbre.